Vedci zistili, že deti vychovávané bez konkrétneho vierovyznania, sú empatickejšie a vľúdnejšie

Žijeme v dobe, kedy máme v obľube riadiť nielen naše vlastné životy, ale aj životy iných ľudí. Počnúc od narodenia malého dieťaťa až po jeho dospelosť a ostatné vážne životné kroky. Diktujeme, čo je správne, čo sa smie a čo by sme si radšej mali odoprieť. Ale prečo?

Začína sa to slávením krstu

Keď sa v rodine narodí dieťa, jeho prvou veľkou oslavou sú krstiny. Je to zvyklosť, ktorá sa vykonáva takmer v každej rodine. Deti krstia aj tie rodiny, ktoré nenavštevujú kostoly a chrámy pravidelne, ba dokonca niektoré možno vôbec. Sú však kľudnejší, pretože nový člen rodiny je pokrstený a znamená to akúsi „poistku“. Nedajú šancu malému človeku na jeho názor, skratka to urobia. Nevie rozprávať, nevie sa brániť a ani nechápe, o čo ide. Celý „proces“ je stresujúci a studená svätená voda nepríjemne chladí na čele. Protestuje iba svojím plačom.

Pokračuje to nútením

„Toto musíš“, „Toto sa nesmie“ a mnohé ďalšie podobné vety, ktoré si všetci pamätáme z nášho detstva. „Povinné“  hodiny náboženstva v školách a pravidelné návštevy kostolov a iných svätých miest. Miesto víkendového odpočinku skoré vstávanie na omšu a vysedávanie v pochmúrnych chrámoch, kde nás desili náboženské texty, obrazy a monotónny hlas rozprávajúcich alebo spievajúcich žien. Silné vplyvy na podvedomie človeka.

Vedecké výskumy potvrdzujú

Výskumy nám dokazujú, že deti bez „donúteného“ vierovyznania sú oveľa otvorenejšie, empatickejšie a vľúdnejšie ako deti konkrétnych vier a vierovyznaní. Majú lepší cit chápať, nesúdia, nehodnotia. Nedelia ľudí a situácie na dobré a zlé, ale prijímajú prítomnosť taká, aká naozaj je. Majú vlastné správne názory, zároveň vás však neoberajú o tie vaše. Je fascinujúce sledovať rozdiely medzi deťmi, ktoré majú slobodu pri  rozhodovaní a tými, ktorých život riadia príkazy, zákazy a poučky. V živote ešte budú mať príležitosť rozhodnúť sa, akým smerom by sa chceli vydať.

FOTO: pexels.com